marker.sk

[JUGGLER]

Autori novej knihy o izraelskej loby: Už zostalo len umlčiavanie kritikov
Izraelská loby v Spojených štátoch vie, že Izrael už pred americkým publikom nedokáže obhájiť, hovoria Ian Lustick a Eli Clitfton.

Prinášame rozhovor sudcu Andrewa Napolita s Elim Cliftonom a Ianom Lustickom. Eli Clifton je jedným zo zakladateľov Quincyho inštitútu venujúceho sa otázkam zahraničnej politiky a profesor Ian Lustick, emeritný profesor na Pensylvánskej univerzite, patrí k popredným svetovým odborníkom na súčasný Izrael. Spolu napísali novú knihu Israel's Lobby: America in the grip of a foreign power (Izraelská loby: Amerika v zovretí cudzej moci), ktorá v podstate nadväzuje tam, kde skončila kniha Izraelská lobby od profesora Johna Mearsheimera a profesora Stephena Walta.

https://marker.sk/clanky/1868/autori-no ... e-kritikov

Profesor Lustick, keď hovoríme o izraelskej loby v Spojených štátoch, kto sú títo ľudia?

Ian Lustick: Najlepšie pochopíme, kto sú, ak si pripomenieme varovanie prvého amerického prezidenta Georgea Washingtona adresované americkému ľudu a americkej vláde v jeho rozlúčkovom prejave.
Washington v ňom chválil americký systém, ktorý vymysleli Otcovia zakladatelia a ktorý mal umožňovať slobodu prejavu, mobilizáciu a voľné presadzovanie vlastných záujmov v spoločnosti, pričom vedel, že každému mobilizovanému vlastnému záujmu bude čeliť protichodná frakcia, ktorá bude vyvažovať jeho silu, takže celkovo by došlo k akémusi vyrovnaniu síl medzi súperiacimi frakciami a krajina by sa nikdy naozaj nevymkla z koľají.

Varoval však, že v zahraničnej politike by to nefungovalo, pretože ak by v nej existovala, ako povedal, nejaká skupina s vášnivou priazňou k cudzej krajine, jej mobilizácia by prirodzene nevyvolala protimobilizáciu v rámci Spojených štátov, a preto by to vtiahlo USA do zahraničných konfliktov a vojen, do ktorých by sa nemali zapájať a narušilo by to našu politiku. Washington mal v tom čase na mysli prepojenie medzi jeffersonovskými demokratmi a francúzskou revolúciou. Varoval však aj pred všeobecným problémom, s ktorým sa Amerika v budúcnosti stretne. A hoci je Amerika, samozrejme, súčasťou globálneho systému a svet sa zmenil, tento Washingtonov postreh sa nezmenil. To, čo teda vidíme v izraelskej loby, je dôsledok amerického politického systému, ktorý odmeňuje mobilizáciu tých, ktorí sú voči určitej veci vášnivo oddaní. A nezvyčajne máme – na izraelskej strane – frakciu, ktorá je natoľko oddaná presadzovaniu izraelských záujmov, že po desaťročia skresľovala americkú politiku a teraz ohrozuje aj americké slobody.

Kto sú títo ľudia? Sú to len mimoriadne bohatí oligarchovia ako Miriam Adelsonová, ktorých mená poznáme? Alebo je loby širšia a hlbšia?

Eli Clifton: Vo všeobecnosti ide o širokú škálu organizácií – židovských, kresťanských a iných –, ktoré všetky prostredníctvom svojich vlastných, deklarovaných dôvodov existencie usilujú o presadzovanie a podporu politík, ktoré sú prospešné pre štát Izrael. Teraz, v praktickom zmysle, ak mám odpovedať na vašu otázku, veľa sa zmenilo v tom, ako táto loby funguje a kde leží jej základňa moci. V čase, keď profesori Walt a Mearsheimer písali svoju knihu, bola izraelská loby vnímaná ako niečo, čo má podporu oboch politických strán, ako aj silnú podporu zo strany bežných ľudí. Vo svojej knihe konštatovali, že táto podpora začína slabnúť, a domnievali sa, že to postupne povedie k vzniku iných skupín, ktoré vytvoria určitú protiváhu, keď moc loby oslabne. Stalo sa však to, že tri roky po vydaní ich knihy boli vynesené súdne rozhodnutia, ktoré úplne zmenili americký systém financovania volebných kampaní tým, že otvorili dvere pre spoločnosti a „temné peniaze“, a ako uvádzame v našej knihe, pravdepodobne najviac podceňovanými účastníkmi nášho systému financovania volebných kampaní sa stali oligarchovia a plutokrati – ľudia ako Miriam Adelsonová a v tom čase jej dnes už zosnulý manžel Sheldon Adelson.

Keď sa teraz pozrieme na mocenskú základňu loby a na to, ako uplatňuje svoju moc, je to vo veľkej miere prostredníctvom vynakladania obrovských súm peňazí. Keď sledujeme, odkiaľ tieto peniaze pochádzajú, už nejde o zbieranie finančných prostriedkov od bežných ľudí. Identifikovali sme deväť miliardárov, ktorí od roku 2012 prispeli do nášho systému financovania volebných kampaní sumou 1,7 miliardy dolárov. A každý z týchto jednotlivcov verejne vyhlásil – alebo to môžeme vyvodiť z ich filantropickej činnosti –, že Izrael a podpora politík a politikov, ktorí podporujú čoraz viac krajne pravicovú izraelskú vládu, je hlavným dôvodom, prečo sa zapájajú do tohto politického darcovstva a filantropie.

Aby som teda odpovedal na vašu otázku: izraelská loby sa v najširšom zmysle v podstate nezmenila. Dramaticky sa však zmenilo miesto, kde leží jej mocenská základňa. Dôvod je ten, že americká verejná mienka sa takmer vo všetkých demografických skupinách a naprieč politickým spektrom posúva smerom k túžbe po zmene politiky voči Izraelu. K žiadnej zmene však nedošlo práve pre to, čo ste identifikovali, teda kvôli týmto oligarchom, ktorí do našich kampaní pumpujú obrovské sumy peňazí.

Čo je to AIPAC. Je to nejaká zastrešujúca organizácia? Aký široký, hlboký a rozsiahly je jej vplyv?

Ian Lustick: Ako povedal Eli, existuje celá škála organizácií. AIPAC, Americko-Izraelský výbor pre verejné záležitosti, stojí v ich strede. Nezabezpečuje však koordináciu všetkých z nich. Existujú doslova stovky organizácií – AIPAC, Liga proti hanobeniu (ADL), Americký židovský výbor (AJC), Iniciatíva AMCHA, Kresťania zjednotení za Izrael (CUI), Izraelsko-americký výbor pre verejné záležitosti (IAAC), Sionistická organizácia Ameriky (ZOA), Projekt zjednotenej demokracie (UDP). Mohol by som pokračovať donekonečna. Niekto nedávno uviedol, že bolo založených 160 organizácií na boj proti antisemitizmu, z ktorých väčšina je v súčasnosti súčasťou tejto loby.

Chcel by som však poukázať na to, že AIPAC zmenil spôsob svojho fungovania, a to nielen pre peniaze, ako povedal Eli, ale aj preto, že sa zmenil Izrael. Izrael sa vo svojej politike stal takým extrémistickým, čiastočne pre bezpodmienečnú pomoc, ktorú dostával od Spojených štátov, ktorá skreslila jeho politiku, odmeňovala extrémne pravicových politikov a trestala umiernených, ktorí sa stali nezvoliteľnými, pretože si mysleli, že Spojené štáty budú od Izraela vyžadovať kompromisy. Izrael sa teda zmenil natoľko, že sa stal vo svojej politike takým extrémistickým, že ani AIPAC ho nedokáže pred americkým publikom vecne obhájiť.

Prostredníctvom diskusie o tom, aká je izraelská politika v skutočnosti, jednoducho nemôžu vyhrať. Preto je celým programom loby, či už ide o AIPAC alebo iné organizácie, vyhýbať sa a zabraňovať verejnej diskusii o Izraeli a namiesto toho zdôrazňovať, že kritici Izraela sú nenapraviteľní antisemiti, a preto nemajú skutočné právo prehovoriť, mali by byť umlčaní, ba dokonca potrestaní, a inštitúcie, ktoré ich produkujú, by mali byť tiež potrestané. Ide o nový trend – má svoje korene pred 20 či 30 rokmi, keď sa Izrael stával čoraz extrémnejším. Spoliehanie sa na obvinenia z antisemitizmu a využívanie podvodov, ako je takzvaná definícia antisemitizmu IHRA, vďaka ktorej je takmer akákoľvek zmysluplná kritika Izraela vystavená trestu na základe obvinení z antisemitizmu.

AIPAC pôvodne vznikol z izraelského pokusu zriadiť loby v Spojených štátoch. V 50. a 60. rokoch sa vymanil z priamej izraelskej kontroly a stal sa mimoriadne mocným po Šesťdňovej vojne v roku 1967, keď sa doň hrnulo čoraz viac amerických židov. Keď sa však Izrael začal posúvať viac doprava a hovoriť o mesiášskom návrate a o využívaní židovskej suverenity nad Západným brehom Jordánu a Gazou ako o spôsobe, ako priviesť Mesiáša, kresťanskí evanjelikáli začali vidieť svoju budúcnosť v podpore Izraela a táto loby sa čoraz viac vzďaľovala od hlavného prúdu verejnej mienky, dokonca aj v rámci americkej židovskej komunity.

Eli Clifton: Ak mi to dovolíte, keď hovoríme o snahách označovať akúkoľvek kritiku Izraela za antisemitskú, nie je len rétorická technika. Nie je to len niečo, čo robia členovia občianskej spoločnosti, ktorých pri tom chráni Prvý dodatok. Je to niečo, čo sa v súčasnosti zneužíva ako zbraň a čo štát využíva v rámci snáh, ktoré sme videli, a to najmä počas súčasnej Trumpovej administratívy, na útoky proti univerzitám, na zadržiavanie grantových prostriedkov, ak na svojich kampusoch povoľujú kritiku Izraela, a na deportáciu držiteľov zelených kariet, ak sa vyjadrujú kriticky voči Izraelu. Myslím si teda, že toto by malo veľmi znepokojovať ľudí, ktorí sa obávajú o stav občianskych slobôd v našej krajine a o našu slobodu prejavu, a hoci to znie neuveriteľne, aj o naše právo kritizovať krajinu vzdialenú takmer desaťtisíc kilometrov.

Profesor Lustick, môj dlhoročný priateľ, kongresman Thomas Massie, ktorý čelil tlaku AIPAC a iných skupín v izraelskej loby – ktoré spolu minuli 30 miliónov dolárov na republikánske primárky v Kentucky –, povedal mne a ďalším, že AIPAC vo veľkej miere financoval kampane viac ako polovice členov Snemovne reprezentantov, viac ako polovice členov Senátu Spojených štátov a má svojich zástupcov v kanceláriách takmer každého člena Kongresu, či už na Capitol Hill, alebo v miestnych kanceláriách. Čo o tom viete?

Ian Lustick: Pozrime sa len na to, čo AIPAC zvykol každoročne na jar organizovať. Usporiadali konferenciu vo Washingtone. A tieto konferencie začali pred 20, 30 rokmi s 2 000 alebo 3 000 účastníkmi. V rokoch 2018 až 2019 sa vo Washingtone zišlo 15-tisíc až 18-tisíc ľudí, aby si uctili AIPAC. Zvyčajne tam vystupoval izraelský premiér – v poslednej dobe Netanjahu – buď naživo, alebo prostredníctvom videa. Účastnili sa aj prezidentskí kandidáti. Zúčastnila sa väčšina členov Kongresu z oboch politických táborov. A ak sa nezúčastnili, AIPAC si ich mená zapísal.

COVID však nakoniec tieto konferencie zastavil. Od čias COVIDu AIPAC tieto konferencie neobnovil, pretože, ako sme už povedali, prestal byť organizáciou závislou od masovej podpory zo strany bežných ľudí. Neprestal však vydierať kongresmanov a politikov hrozbou obrovských príspevkov – buď pre ich oponentov v primárkach, alebo pre tých, ktorých chce dostať do úradu. V našom výskume informujeme o veľmi kvalitnej štúdii. Vašim čitateľom by som odporučil knihu od Kirka Beattieho o tom, ako zamestnanci kongresmanov zásadným spôsobom odzrkadľujú vplyv AIPAC-u, ale aj o tom, aké rozdiely existovali už pred siedmimi, ôsmimi či deviatimi rokmi v tom, ako AIPAC klasifikoval kongresmanov podľa farby – tmavomodrá, svetlomodrá, stredne modrá. Nemám k dispozícii presné číslo, koľko kongresmanov má vo svojom štábe zástupcov AIPAC-u, ale AIPAC je známy ako „800-librová gorila“, ktorá sleduje a pozná správanie takmer každého kongresmana a starostlivo ich hodnotí. To je tradičný obraz AIPAC-u ako „800-librovej gorily“ na Capitol Hill.

Kto alebo čo stojí za súčasným tlakom v Kongrese na úzke previazanie IDF s Pentagónom a amerických spravodajských služieb s Mosadom?

Eli Clifton: Pokúsili sme sa zistiť, kde sa táto rétorika začala objavovať. Na um mi prichádzajú dve inštitúcie. Jednou je Nadácia na obranu demokracií (FDD) a druhou je AIPAC. FDD je organizácia, ktorej by sme podľa mňa mali všetci venovať väčšiu pozornosť. Prezentuje sa ako jastrabí think tank zameraný na národnú bezpečnosť USA. V dokumentoch, ktoré pri svojom založení zaslala daňovému úradu IRS, však uviedla, že súčasťou jej poslania je propagovať a posilňovať imidž Izraela v Severnej Amerike. Ide teda o výrazne proizraelskú organizáciu, ktorá je súčasťou širšej izraelskej loby. A nemyslím si, že je náhoda, že práve tento think tank to presadzoval spolu s najväčšou izraelskou loby vo Washingtone.

Nie je to niečo, čo vzniklo spontánne. Nezrodilo sa to priamo v Kongrese. Je to niečo, čo bolo obhajované, propagované a bránené skupinami, ktoré otvorene priznávajú, že sa snažia presadzovať záujmy Izraela. Myslím si však, že to skutočne súvisí s rastúcimi trendmi v tom, ako vnímame vzťahy medzi USA a Izraelom a ako ich vníma Izrael. Vedia, že s meniacou sa verejnou mienkou existuje pravdepodobnosť zníženia priamych transferov pomoci, ktoré prebiehajú. A tento legislatívny návrh, alebo táto časť, ktorá bola zakomponovaná do NDAA (Zákon schvaľujúci národnú obranu), predstavuje príležitosť, pričom cieľom by bolo efektívne zlúčiť americké a izraelské ozbrojené sily v oblasti vývoja obranných technológií.

Možno je nesprávne charakterizovať to ako zlúčenie ozbrojených síl, ale určite ide o zlúčenie ich technologických inovácií a schopnosti vyvíjať zbraňové systémy takým spôsobom, že by bolo veľmi ťažké ich neskôr od seba oddeliť. Práve o to v tomto úsilí ide – v istom zmysle znížiť výraznosť a viditeľnosť integrácie amerických a izraelských ozbrojených síl a v istom zmysle odvrátiť kritiku, ktorá je teraz veľmi výrazná na oboch politických stranách, týkajúcu sa pomoci, ktorú USA poskytujú Izraelu, pričom zároveň znemožňuje úplné oddelenie amerických a izraelských ozbrojených síl od seba, alebo aspoň vytvoriť súbor okolností, ktoré by takýto proces urobili veľmi zdĺhavým a namáhavým. Práve to táto snaha skutočne predstavuje. Keď sa opäť pozrieme na organizácie, ktoré za tým stoja, nebolo to niečo, čo spontánne vzišlo z amerického obranného priemyslu.

Aké nebezpečné je toto – nech už to nazvete akokoľvek, fúzia, obmedzená fúzia, zlúčenie, obmedzené vzdanie sa suverenity – pre americkú národnú bezpečnosť?

Ian Lustick: Je to obzvlášť nebezpečné pre vnútroštátne slobody v USA. Národná bezpečnosť bola ohrozená zlúčením a vystavením amerických spravodajských zdrojov izraelskému systému. Najznámejším príkladom je Pollardova aféra, o ktorej hovoríme v knihe. Začíname aférou Jonathana Pollarda, v ktorej vysoko postavený Američan zo spravodajskej komunity, ktorý mal veľmi silné väzby na Izrael, odovzdal obrovské množstvo prísne tajných informácií o našom postoji voči Sovietskemu zväzu. Bol uväznený. Teraz bol omilostený, respektíve si odpykal trest, ale bol prepustený a prezident Trump mu povolil presťahovať sa do Izraela.

Išlo v podstate o zmiernenie trestu. Trump ho oslobodil od následkov väzby, ktoré mu zostali po prepustení. Teraz je v Izraeli. Myslím, že kandiduje do Knesetu.

Ian Lustick: Pokúsil sa o to. Teraz by som sa však chcel zamerať na ohrozenie amerických slobôd, ktoré vyplýva zo vzorca konania loby. NDAA, o ktorom sme hovorili, je len jedným z príkladov. A aký je ten vzorec? Udržať diskusiu o Izraeli mimo verejnej sféry, zakopať ju do útrob štátu, urobiť z nej niečo, čo nie je podriadené demokratickým úvahám. Namiesto toho, aby sa každý rok viedla diskusia o pomoci Izraelu, ktorá by v krajine vyvolala pobúrenie nad tým, koľko peňazí a koľko zbraní ide do krajiny, ktorej politiku ľudia už nepodporujú, sa tieto veci dejú automaticky. Sú rutinnou súčasťou rozpočtov spravodajských služieb a armády, a to v častiach týchto rozpočtov, ktoré nie sú veľmi často podrobené verejnej kontrole. To je však len súčasťou všeobecného vzorca, ktorým sa loby snaží zabrániť verejnej diskusii a obmedziť právo na verejnú diskusiu o vzťahoch medzi Izraelom a Amerikou.

Napríklad takmer všetky reklamy financované organizáciou AIPAC a jej super PAC-om (typ politického výkonného výboru s neobmedzeným financovaním pre politické kampane, pozn. prekl.) UDP ani len nespomína Izrael, keď útočí na kandidáta alebo ho podporuje. Robí tak na základe tém, ktoré nemajú s Izraelom nič spoločné. Loby trvá na tom, aby sa na univerzitných kampusoch nekonali žiadne podujatia na ich prerokovanie, aspoň pokiaľ nie sú vyvážené, a potom v podstate odmieta poskytnúť diskutujúcich, ktorí by obhajovali izraelskú politiku, čím podkopáva možnosť usporiadania takzvaných „vyvážených podujatí“.

Príručky, ktoré izraelská loby postupom času distribuuje, aby pomohla svojim aktivistom reagovať na kritiku, už ani nenavrhujú, aby sa vôbec pokúšali diskutovať o výhodách izraelskej politiky. Namiesto toho sú aktivisti školení, aby útočili na svojich oponentov ako na antisemitov, aby menili tému, aby skresľovali fakty a aby útočili na inštitúcie, ktoré umožňujú týmto kritikom vystupovať. Existuje teda celý vzorec potláčania americkej diskusie, ktorá je kľúčová pre americkú slobodu. Práve v tom vidím skutočnú hrozbu.

Je Izrael hrozbou pre národnú bezpečnosť Spojených štátov?

Eli Clifton: Myslím si, že náš vzťah s Izraelom sa stal hrozbou pre národnú bezpečnosť Spojených štátov a, ako spomínal Ian, aj pre naše domáce slobody. A to je niečo, čo by sme mali brať mimoriadne vážne. Trump je nakoniec najvyšší veliteľ a urobil chybu, keď sa pripojil k Izraelu v tejto vojne. Ak sa však pozriete na vyhlásenia Marca Rubia, najmä na začiatku vojny vo februári, veľmi jasne ukazuje, že rozhodovanie o tom, kedy túto vojnu začať, a rozhodnutie pripojiť sa k Izraelu v tejto vojne bolo v podstate zverené Izraelu. Spojené štáty vykresľuje tak, akoby nemali žiadny vplyv na toto rozhodnutie. Samozrejme, v čisto formálnom zmysle to nie je pravda, pretože Spojené štáty mali v tejto veci rozhodovaciu právomoc. Ale už skutočnosť, že minister zahraničných vecí sa rozhodol vykresliť tento vzťah týmto spôsobom a možno naozaj úprimne verí, že to tak je, by mala byť pre nás všetkých hlboko znepokojujúca.

Profesor Lustick, trochu pre vás tú otázku upravím. Vzhľadom na aktívnu špionáž proti Spojeným štátom, predstavuje Izrael hrozbu pre bezpečnosť Spojených štátov? Naši bývalí kolegovia z CIA, ktorí sú hosťami tejto relácie, mi hovoria, že Mosad sleduje prezidenta Spojených štátov v Bielom dome.

Ian Lustick: Nebudem špekulovať o rozsahu tohto konkrétneho druhu hrozby. Je to pre mňa väčšinou nejasné, hoci som niečo z toho pozoroval. Chcel by som však zdôrazniť, že keď sa Izrael stáva tým, čo opisujeme ako „šialený štát“ – a je to šialený štát podľa vlastnej definície, ako ukazujeme –, je to šialený štát s jadrovými zbraňami. A loby trvá na tom, a Izrael trvá na tom, aby medzi Spojenými štátmi, medzi Washingtonom a Jeruzalemom, panovala úplná zhoda. Táto skutočnosť vytvára hrozbu pre národnú bezpečnosť Spojených štátov, keď sme tak úzko prepojení s darebáckym štátom, ktorý nás vťahuje do vojen, ako je napríklad vojna s Iránom.

Je to hrozba pre našu národnú bezpečnosť, že sme prepojení s takouto krajinou prostredníctvom vzťahu poháňaného vnútroštátnou politikou. To je niečo, čo jeden analytik za druhým, vrátane Johna Mearsheimera a Steva Walta, preukázali ako pravdivé – že Amerika platí vysokú cenu v oblasti národnej bezpečnosti a zahraničnej politiky za toto presadzovanie svojich národných záujmov prostredníctvom toxického vzťahu s Izraelom. S touto analýzou súhlasíme. Aktualizujeme ju s ohľadom na vojnu s Iránom, ale dodávame aj to, že v súčasnosti existuje táto vnútropolitická hrozba pre naše slobody, ktorá súvisí aj s extrémne pravicovým posunom, ktorým prešla izraelská politika.

Takto vašu knihu opísal profesor Mearsheimer:

„Prečítal som si tú knihu a je vynikajúca. V skutočnosti ide oveľa ďalej než kniha, ktorú sme napísali so Stevom. Samozrejme, medzi týmito dvoma knihami existuje veľa podobností, ale zaoberajú sa úplne odlišným svetom – pokiaľ ide o americko-izraelské vzťahy a pozíciu loby v Spojených štátoch dnes – než akým sme sa zaoberali Steve a ja vtedy. Ich kniha je teda významným pokrokom oproti tomu, čo sme napísali Steve a ja. A chcel by som všetkých vyzvať, aby si kúpili výtlačok ich knihy a pozorne si ju prečítali, pretože obsahuje množstvo dôležitých informácií. Sú veľmi dôležité pre pochopenie súčasnej americkej zahraničnej politiky.“

Rozhovor je redakčne upraveným prepisom podcastu Judging Freedom.

[MiBi]

Tieto 2 články ukazujú celkom priehľadnú selektívnu optiku autorov z Marker.sk.

Kým pri antiprogresívoch je vulgárnosť a nevychovanosť interpretovaná ako „autentický hlas ulice“ či „reakcia na pokrytectvo elít“, pri opozičnom hlasnom vystúpení zrazu ide o „nekultúrnu stupiditu“ a „ohrozenie verejnej morálky“.

Vulgárnosť nemôže byť v pondelok „odvážny hlas ľudu proti elitérom“ a v stredu „nekultúrna stupidita ohrozujúca demokraciu“.
Ak redakcii markeru vadí úpadok kultúry pri Hlinovom bratovi, mala rovnaký meter použiť aj pri Bombicovi či Sulíkovi ml. Inak nekritizuje nekultúrnosť, ale iba to, na ktorej strane barikády tá nekultúrnosť stojí.

https://marker.sk/clanky/1876/politicky ... ipa-sulika
Politický odkaz svadby Filipa Sulíka
Problém je, že mladí vlci nemajú stranu, sú to politickí bezdomovci. Politika ich baví, imunita láka a progresívna ideológia robí zaujímavými. Sú drzí, nevychovaní, vulgárni, čo sú všetko „kvality“, ktoré oceňujú voliči
Viem si predstaviť, že by politický úspech našich antiprogresívnych pohanov potešil niektorých ľudí v Smere, že by práve oni možno vedeli zneistiť novú progresívnu väčšinu v budúcoročných voľbách.

Filipovi Sulíkovi, Bombicovi ide karta, bavia desiatky tisíc ľudí a nepotrebujú predstierať kompetencie či politické myslenie, stačí im téma slobody slova.
Sulík mladší sa posmieva novodobej elite, inak úzkej skupinke mediálne silných ľudí, ktorí prísne regulujú prístup k pravde a k tomu, čo sa smie a nesmie hovoriť. Čím viac pokrytectva v progresívnej elite, tým viac hnevu prichádza z ulice. Filip Sulík tomu rozumie.


Poznámka ku kauze Hlinovho brata
https://marker.sk/clanky/1882/poznamka- ... ovho-brata
„Bol by si prvý, ktorý by tým Rusom bránu otváral. Bol by si prvý!“ Povedal brat poslanca Alojza Hlinu na výročie Augusta 68 rečniacemu ministrovi Blanárovi.
Problém je, že nevychovanosť Hlinovho brata získala sympatie časti verejnosti. To je krok k ďalšiemu zhoršeniu verejnej morálky.
Kde presne bude hranica, ak hlúpe reči Hlinovho brata a sympatie lumpenliberálov prejdeme len tak?
Demokracia prežije všeličo, ale nekultúrnu stupiditu nie.

[JUGGLER]

Jeffrey Sachs: Amerika izoluje seba, nie Irán

Ekonomickým dňom D voči Iránu americká vláda veľa nedosiahne, hovorí ekonóm Jeffrey Sachs.

https://marker.sk/clanky/1885/jeffrey-s ... a-nie-iran

Minister financií Scott Bessent v pondelok oznámil začiatok takzvaného „ekonomického dňa D“ proti Iránu, čo zrejme znamená uvalenie širšieho spektra sekundárnych sankcií. Čo si vlastne myslia, že tým dosiahnu?

Veľa tým nedosiahnu. Snažia sa Irán zničiť už najmenej 10 rokov, počnúc Trumpovým prvým funkčným obdobím. Minulý rok vyvíjali na Irán maximálny tlak, o čom nám Bessent hovoril už v januári. Teraz majú ekonomický deň D. Scott Bessent v pondelok napísal článok do Financial Times a je vlastne takmer komické, keď sa človek pozrie na sekciu komentárov. Ľudia neboli ani zhrození, ani to nepodporovali; hlavne sa mu vysmievali: „Scotty, vráť sa k svojej starej práci. Toto je nad tvoje sily.“ Takmer nikto to nebral vážne.

Neviem teda, čo majú na mysli. Spojené štáty neovládajú svet. Nebudú rozhodovať o tom, kto bude obchodovať s Iránom. Nebudú schopné zabrániť obchodným vzťahom Iránu s Čínou, Ruskom ani s mnohými ďalšími krajinami. A preto neverím, že je to reálne. Reálna je však fyzická blokáda Hormuzského prielivu. Spôsobí veľké škody svetovému hospodárstvu. Spojené štáty budú naďalej strácať medzinárodnú podporu. Nikto už USA nedôveruje, najmä za vlády Trumpa, ale ide o dlhodobý trend. Spojené štáty prehlbujú svoju izoláciu, nie iránsku.

Prečo by Trump odmietol radu svojej vlastnej CIA a radu vojenskej rozviedky izraelských obranných síl (IDF), podľa ktorých Irán nemá jadrovú zbraň a už 20 rokov sa nepokúša žiadnu vyrobiť, a namiesto toho prijal politickú radu Mosadu, ktorá slúžila na posilnenie politiky premiéra Netanjahua?

Táto závažná chyba mala dve príčiny. Jednou z nich bola určite izraelská loby. Bol to politický ťah, o ktorom Netanjahu sníval 40 rokov. Sám nám to povedal. Netanjahu je katastrofa a toto bola katastrofálna „rada“ pre Trumpa – rada, ktorú odmietlo šesť predchádzajúcich prezidentov, ale Trump nebol dosť múdry na to, aby ju odmietol.

Druhým dôvodom je, že Trump si myslel, že v Iráne môže urobiť to, čo urobil vo Venezuele, teda v podstate niekde uzavrieť nejakú vnútornú dohodu, a myslel si, že sa to stane aj v Iráne. Bol to absurdne nesprávny krok. Nejaký plán za tým však bol. Nebol to dôveryhodný plán, ale Trump mal hlavu v oblakoch: „Ja som šéf. Ja riadim svet. Môžem rozhodnúť, kto bude vládnuť v Iráne. Môžem robiť, čo chcem.“ A práve tu sa dnes nachádzame – v tejto absolútne kolosálnej, úplne zbytočnej a nepotrebnej vojne.

Späť k ministrovi Bessentovi. Naozaj si myslí, že dokáže odradiť čínske banky od financovania iránskeho priemyslu? Neuznala Čína dodržiavanie amerických sankcií za trestný čin?

To je, samozrejme, tá najdôležitejšia otázka. Čína nechce, aby Spojené štáty diktovali podmienky svetu. A neverím, že Čína bude tento ekonomický „deň D“, ako to nazývajú, brať vážne. Kľúčové je, že Irán predáva svoju ropu Číne. Čína čelí všetkým možným krokom zo strany Trumpovej administratívy, ale už ukázala, že má navrch. Ak si Bessent myslel, že môže uvalovať sankcie na Čínu, nech počká, kým Čína opäť zastaví dodávky vzácnych zemín do Spojených štátov a urobí to, čo už minulý rok dokázala – ochromí veľkú časť amerického priemyslu. Týchto ľudí sa nedá brať vážne.

Povedzte nám, ako fungujú sekundárne sankcie. Ako môže úradník vo Washingtone ovplyvniť úverovú politiku zahraničnej banky?

Myšlienka spočíva v tom, že USA môžu odrezať zahraničnú banku od prístupu k transakciám v dolároch, ktoré prechádzajú cez jednu hlavnú burzu, systém SWIFT, čo je zúčtovací systém pre účty v dolároch. Hrozba teda spočíva v tom, že ak podnikáte, budete odrezaní od vykonávania transakcií v dolároch. Pre USA je to realizovateľné, ale je to stratová záležitosť z dvoch dôvodov. Po prvé, existujú spôsoby, ako uskutočňovať transakcie s Iránom, ktoré vôbec neprechádzajú cez americký bankový systém. Odrezanie Číny povedie z ich strany k tvrdým odvetným opatreniam. Už sa ukázalo, že Spojené štáty nemajú dôveryhodnú hrozbu proti Číne. A Čína tieto hrozby bude ignorovať, ako ste správne poznamenali. Aby som odpovedal na vašu otázku, úradník môže technicky vynútiť sekundárne sankcie tým, že sa subjekty, ktoré vykonávajú transakcie, ktoré by podľa Spojených štátov nemali byť vykonávané, zaradia na čiernu listinu a odreže sa im prístup k medzibankovému zúčtovaniu prostredníctvom systému SWIFT založeného na dolároch. Taký je mechanizmus.

SWIFT už však nepotrebujú.

Áno. Je tu niekoľko problémov. Jedným z nich je, že banka, ktorá môže realizovať transakcie v jüanoch s Iránom, ale zároveň chce mať prístup k systému SWIFT, bude možno váhať, či tak urobiť. Zúčtovanie by teda muselo prebiehať prostredníctvom subjektu, ktorý nepoužíva systém založený na dolári, ale len zúčtovanie v jüanoch. Ide o to, že niektoré banky budú vystavené riziku, ak to prijmú, ale Spojené štáty budú vystavené ešte väčšiemu riziku, pretože Čína ako vláda môže v prvom rade podniknúť odvetné kroky. A potom existuje mnoho inštitúcií a spôsobov, ako uskutočňovať zúčtovania s Iránom, s Ruskom alebo s inými subjektmi, na ktoré sú uvalené sankcie, a ktoré jednoducho nie sú zraniteľné voči hrozbám, ktoré vyslovujú Spojené štáty.

Celkovo vzaté, vláda USA, a najmä Trump a Bessent – hoci by som povedal, že to platilo aj pre Bidena a jeho partiu – výrazne preceňujú schopnosť Spojených štátov presadiť svoju vôľu, výrazne podceňujú škody, ktoré Spojeným štátom spôsobuje všetko to veľkolepé chvastanie, a úplne prehliadajú skutočnosť, že sa rýchlo vytvára alternatívny systém, ktorý umožňuje veľkému počtu krajín obísť všetky tieto hrozby – krajín, ktoré nechcú, aby im USA diktovali spôsob života, ktoré nechcú, aby im USA určovali, s kým môžu obchodovať, s kým nemôžu, ako môžu obchodovať a tak ďalej. Predpokladom americkej zahraničnej politiky už 30 rokov bolo to, že USA sú nespochybniteľným hegemónom. USA to presadzujú vo vojenskej sfére aj vo finančnej sfére. Obe tieto tvrdenia sú však nepravdivé. Tvrdili to aj v geopolitickej rovine, čo znamená, že USA môžu šikanovať kohokoľvek chcú. Aj to je nepravda, pretože máme rastúci počet krajín, ktoré výslovne odmietajú šikanovanie zo strany USA. Máme platobné mechanizmy, ktoré výslovne obchádzajú dolár.

A na vojenskej úrovni nemajú Spojené štáty žiadnu rozhodujúcu výhodu, ani voči Iránu, nieto voči Číne alebo Rusku. Takže celý predpoklad americkej zahraničnej politiky, ktorý začal masovým klamom v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a americkí stratégovia vyhlásili, že Amerika je najsilnejšou krajinou v dejinách sveta a v tejto pozícii zostane bez konkurencie po celé desaťročia či storočia, naša namyslenosť, nás doviedla ku všetkým týmto katastrofám. A práve preto dnes, keď Bessent píše o ekonomickom „dni D“, človeka to skôr nudí alebo sa tomu vysmieva, než aby sa chvel strachom.

Takto absurdne sa Bessent vyjadril v pondelok:

„Bežní vojaci, ktorí podporujete tento režim, keď vám čoraz častejšie prestávajú chodiť výplaty alebo sú údajne len oneskorené, spýtajte sa, či vaši velitelia vedú vašu krajinu k triumfu alebo k záhube, a spomeňte si, že Berlínsky múr padol vtedy, keď sa bežní vojaci rozhodli nestrieľať na vlastných ľudí.“

Prečo sa nezaujíma o rozpočtový deficit USA, daňovú politiku, našu zdevastovanú infraštruktúru, životnú úroveň v tejto krajine, cenovú dostupnosť? Viete, my vlastne potrebujeme ministra financií, nie túto absurdnú šou. A ak už máme robiť túto absurditu, nech to robí nejaká absurdná postava z ministerstva zahraničných vecí alebo niekto iný. Bessent tam v podstate pôsobí ako násilník a vymáhač. Ministrom financií je až na poslednom mieste. Spojené štáty majú množstvo fiškálnych a finančných problémov, problémov s reálnou ekonomikou a zamestnanosťou, so všetkým možným, a on sa o nič z toho nestará. O nič.

V Iráne máme patovú situáciu. V Spojených štátoch máme nekontrolovateľnú infláciu cien a nedostatok paliva. Máme vyčerpané zásoby vojenského výstroja a munície a nemáme žiadnu diplomaciu.

Správne. Mimochodom, už dosť dlho nemáme nikoho na vysokých pozíciách, kto by bol skutočne kompetentný. Je to tak už nejakú dobu, no súčasná administratíva je až neuveriteľne nekompetentná. Hegseth? Bessent? Trump? Kushner? Robíte si srandu? Niečo také sme ešte nikdy nevideli. V okolí nie je ani jeden seriózny analytik, stratég, mysliteľ či čestný človek. Takže toto je niečo, čo sme doteraz nezažili. A verejnosť to vidí a chápe deň za dňom, týždeň za týždňom – v supermarkete, pri čerpacej stanici, v ambulancii, v nemocnici alebo v lekárni, kde nedokážu vyžiť. Všetky tie skvelé pracovné miesta vo výrobe, ktoré sľúbil Trump, jednoducho nevznikli. Ale to, k čomu skutočne dôjdeme – je mi ľúto, že to musím povedať –, je moment, keď praskne finančná bublina, a s ňou aj tá posledná nádej, že aspoň akciový trh je na vzostupe. Nie že by to pre väčšinu Američanov veľa znamenalo, je to len ďalšia súčasť tejto celkovej ilúzie, pretože akciový trh je tak nadhodnotený a tvorí takú veľkú bublinu, že je súčasťou tohto celkového stavu zmätku, v ktorom sa Amerika momentálne nachádza.

Trump v lietadle pohrozil reportérke, keď sa ho spýtala, prečo dováža argentínske hovädzie mäso:

Reportérka: „Čo by ste povedali americkým farmárom, ktorí majú pocit, že táto dohoda viac prospieva Argentíne ako im?“

Trump: „Argentína bojuje o prežitie, mladá dáma. Vy o tom neviete vôbec nič. Bojujú o prežitie. Argentíne to nijako neprospieva. Bojujú o prežitie. Chápete, čo to znamená? Nemajú peniaze. Nemajú vôbec nič. Tak tvrdo bojujú o prežitie. Ak im môžem pomôcť prežiť vo voľnom svete, náhodou mám rád argentínskeho prezidenta. Myslím si, že sa snaží robiť, čo je v jeho silách. Nenaznačujte, že sú na tom dobre. Umierajú.“


Bože. To bude mať v Buenos Aires veľký ohlas.

Neviem, prečo to vôbec robí, Jeff. Proste tomu vôbec nerozumiem. Čína odmieta hovädzie mäso z Argentíny. Umiera Argentína, Jeff?

Je to všetko také bizarné. Po prvé, presne to zodpovedá starému prísloviu, že byť nepriateľom Spojených štátov je nebezpečné, no byť priateľom je smrtiace. Len si spomeniem na dnešného argentínskeho prezidenta, ktorý vsadil všetko na Trumpa. A potom Trump povie: „Umierajú. Umierajú.“ Toto vyhlásenie, ktorým Trump len zapĺňa éter, je veľmi škodlivé. Nie že by som bol fanúšikom Argentíny alebo tohto prezidenta, ale je blízkym spojencom Trumpa. A Trump hovorí: „Umierajú.“ A hovorí to takmer o každej krajine raz za čas, len aby zaplnil éter.

Mimochodom, pre Spojené štáty je oveľa závažnejšie, že Trump rozpútal obchodnú vojnu s Kanadou. S kanadskou ekonomikou sme prepojení už storočia a v dodávateľských reťazcoch sme veľmi úzko prepojení už desaťročia. A zrazu je aj toto všetko rozbité na kúsky. A bude to mať rovnaký účinok ako všetko ostatné, čo táto administratíva urobila od januára 2025. Zvýši to ceny, zníži životnú úroveň, naruší ekonomiku a oslabí dôveru sveta v Spojené štáty. Takže nemáme len ekonomický deň D s Iránom, máme ho aj s Kanadou. Je to neuveriteľné.

Svet je v chaose. Federálna vláda je v rukách neschopných ľudí.

Áno. Podstatné je, že svet prechádza zložitým obdobím. Prebieha masívna technologická revolúcia, mení sa štruktúra svetového hospodárstva, existujú finančné hrozby spojené s dlhom vo výške 40 biliónov dolárov. Seriozná vláda by sa týmito otázkami zaoberala, vypracovávala plány, predkladala možnosti a z 90 až 95 percent by sa zameriavala na situáciu v našej vlastnej krajine. Neprebiehala by hromadná bitka, v ktorej by každý deň útočila na všetkých tým najbezohľadnejším a najnezodpovednejším spôsobom. V súčasnosti v podstate úplne improvizujeme.

Bessent ako minister financií neodpracoval ani jeden deň skutočnej práce. Snaží sa len ničiť ostatné ekonomiky, namiesto toho, aby urobil čokoľvek, čo by pomohlo Spojeným štátom skutočne nájsť cestu cez obrovské rozpočtové deficity, ťažké zadlženie a veľké zmeny v štruktúre našej ekonomiky. Na to potrebujete seriózne riadenie, nie improvizáciu z hodiny na hodinu. Potrebujete skutočné plány, stratégie. Potrebujete, aby boli jasne stanovené. V skutočnosti by ste – o tom snívam – potrebovali Kongres, ktorý by predvolával svedkov, rokoval a zvažoval zložité otázky, ako budeme obnovovať infraštruktúru, ako zabezpečíme fungovanie elektrickej siete, ako sa prispôsobíme prebiehajúcim zmenám. Ale nič z toho, vážený sudca, momentálne nemáme. Vôbec nič. Všetko sa točí okolo politiky, improvizácie, vojny, lobovania – od rána do večera. Neexistuje žiadna stratégia.

Rozhovor je redakčne upraveným prepisom podcastu Judging Freedom.

[MiBi]

Vojtasak katolicky biskup. Proste zaplietol sa s nacistami a v dost vysokej funkcii - a to sa clovek automaticky pospini. Dobre vedel do coho ide a ze vo vysokej funkcii.

Aj ked sa Jaroslavom v mnohom nesuhlasim vazim si jeho konzistentny postoj a rovnaky meter, podobne ako ma E.Chmelar.

Na rozdiel od redaktorov Markera, ktori pri "nasich" ludoch zamlcia minulost spojenu s nacistami a pri ukrajinskych kricia na plne hrdla.
Pri "nasich" ludoch im nevadi vulgarizmus ale pri opozicnych im nic nedaruju.

Môžem zaradom lustrovať všetky slovenské osobnosti ako Štúr, Hodža, Vajanský, Kmeť, Hurban..
Keby sa dožili samostatného slovenského štátu, zrejme by sa tiež chovali ako biskup Vojtaššák.
Uznávam, že Vojtaššák nie je ten správny adept na blahorečenie. Ale nebol žiadny nacista, esesák ako sa tu snažíš podsúvať.

Ano a keby nepadol v 1989 komunizmus Fico by bol urcite gen.tajomnik KSC a dnes sa chysta vladnut s neonacistami.
Aj Fico bol vlastne komunistom len z donutenia, lebo bola taka doba.
O komunizme tiez mozno napisat to iste co si uviedol nizsie, len zamenis slovo Fasizmus za Komunizmus

Fašizmus bol vtedy vnímaný úplne ináč ako teraz. Treba sa vedieť vžiť do tej revolučnej doby.
Pramenila z útlaku, biedy, hladu...Nemožno ju posudzovať podľa dnešných meradiel.

Preco to takto nenapisal redaktor Markeru v rozhovore s historikom ale daju velky nadpis:
Vojtaššák nacizmus a fašizmus jasne odmietol

a zamlcia Vojtassakove neskorsie velebenie fasistickej ideologie.

[JUGGLER]

Mearsheimer: Trump stráca kontrolu. A bude to len horšie

Keď počúvate Borisa Johnsona, máte pocit, že počúvate klauna. Je ťažké uveriť tomu, čo v tejto chvíli vôbec hovorí.

https://marker.sk/clanky/2006/mearsheim ... len-horsie

Kolega Alastair Crook hovorí, že európski politici a elity aktuálne podnecujú vojnu proti Rusku. Zdieľate tento názor?

Skôr sa mi zdá, že Európania argumentujú, že vojna sa blíži, pretože Rusi postupujú vpred. Nemám pocit, že by sa akýmkoľvek zmysluplným spôsobom angažovali za začatie vojny proti Rusku, a to najmä preto, že európske krajiny nemajú vojenskú kapacitu na to, aby vojnu proti Rusku začali a porazili Rusko.

Od začiatku krízy na Ukrajine v roku 2014 a následného vypuknutia vojny 24. februára 2022 európske elity tvrdia, že Rusko je odhodlané podmaniť si celú Ukrajinu a potom sa pokúsi obnoviť Ruské impérium, alebo Sovietske impérium, vo východnej Európe. Európske elity teda od začiatku tvrdili, že Rusi sú imperiálnou mocnosťou s obrovskou túžbou po dobývaní. Takmer každému je celkom jasné, že Ukrajina je v zúfalej situácii a že Rusi túto vojnu vyhrajú. Ak Rusi túto vojnu vyhrajú a vy ste od začiatku tvrdili, že sú strašiakom, dostanete sa do situácie, keď nakoniec budete hovoriť, že Rusi prichádzajú, že sa blíži tretia svetová vojna a tak ďalej. To je teda jeden veľmi dôležitý rozmer toho, čo sa deje.

Existuje však ešte jeden rozmer, ktorý by ste nemali prehliadať, a to je, že tvrdením, že Rusi sú odhodlaní dobývať Európu, máte nástroj, ktorým môžete udržať záujem prezidenta Trumpa o zachovanie americkej vojenskej prítomnosti v Európe a udržať alianciu nažive. Zveličovanie hrozby Rusov má teda v mysliach väčšiny Európanov určitý účinok, ktorý pomáha udržať Američanov v Európe. Ak by to však zlyhalo – povedzme, že by sa Američania začali vážne sťahovať –, toto zveličovanie hrozby vám môže pomôcť presvedčiť verejnosť, že by mala byť ochotná prispieť na financovanie rozsiahleho programu zbrojenia. Všetky tieto faktory podľa mňa hrajú svoju úlohu a vedú Európanov k tvrdeniu – o ktorom obaja vieme, že je nepravdivé –, že Rusi majú záujem o dobytie celej Ukrajiny a následný postup do východnej Európy a možno v určitom momente dokonca do strednej Európy.

Nie je toto zveličovanie hrozby pre bežných Európanov rovnako nepopulárne ako vojna Trumpa a Netanjahua v Iráne pre bežných Američanov?

Niet pochýb o tom, že nepopulárne je. Je ťažké to predať, pretože je to falošný argument – po prvé, Rusi nemajú hlavu v oblakoch. A po druhé, Putin nikdy neprejavil žiadny záujem o dobytie celej Ukrajiny, nieto ešte o dobytie územia vo východnej Európe. A európska verejnosť to chápe. Navyše je motivovaná veriť, že Rusi nemajú hlavu v oblakoch, pretože si veľmi dobre uvedomuje, že ak sa vynakladajú neuveriteľné sumy na obranu, sú to peniaze odobraté zo systémov sociálneho zabezpečenia v týchto európskych krajinách, od ktorých je verejnosť vo veľkej miere závislá.

Vy a ja sme počuli ruského ministra zahraničných vecí Lavrova veľmi presvedčivo povedať, že Rusi nemajú záujem o dobytie celej Ukrajiny. Nemajú záujem o rozšírenie územia Ruska do Európy. Toto je mýtus, ktorý šíria vojnoví štváči v EÚ.

Súhlasím. Musím povedať, že od začiatku, od roku 2014, som nikdy nebol schopný pochopiť, prečo ľudia na Západe neustále argumentujú, že Putin je odhodlaný dobyť celú Ukrajinu a územia vo východnej Európe, pretože na to neexistujú žiadne dôkazy. Nikto nedokáže uviesť jediný prípad, kedy by to niekedy povedal.

Navyše, ak sa pozriete na výkonnosť ruskej armády na Ukrajine za posledných päť rokov, neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by Rusi mali schopnosť dobyť celú Ukrajinu, nieto ešte územia vo východnej Európe. Toto nie je wehrmacht. Nie je rok 1941. Ale presadiť tento názor na Západe je veľmi ťažké. V tejto relácii a na iných podobných platformách v alternatívnych médiách sme dosiahli pomerne veľký úspech. Napriek tomu však v hlavných médiách prevláda jasne zakorenený názor, že sa mýlime a že Putin je imperialista.

Poľský minister zahraničných vecí Sikorski provokuje Rusov tým, že tvrdí, že Poľsko samo osebe by proti nim vyhralo vojnu. To je naozaj absurdné, neprofesionálne, kontraproduktívne a nebezpečné.

Fínsky premiér Alexander Stubb, ktorý je inak voči Rusku superjastrab, vyzýva európskych lídrov, aby zmiernili svoju rétoriku, že nie je prospešné tvrdiť, že Rusi sú odhodlaní dobyť celú Ukrajinu a ďalšie územia vo východnej Európe. Keď toto hovorí Stubb, ukazuje to, aké nebezpečné je, že ostatní európski lídri hovoria o tretej svetovej vojne.

Presuňme sa na Blízky východ. Aký význam majú vojenské víťazstvá hnutia Ansár Alláh v Saudskej Arábii?

Majú veľký význam. Dlho sme hovorili o vojne medzi Iránom na jednej strane a Spojenými štátmi a Izraelom na strane druhej. Potom však 13. júla Saudi s podporou prezidenta Trumpa zaútočili na Húsíov a tam vypukla vojna. A táto vojna sa naozaj začala stupňovať 8. septembra, pred pár týždňami. Vojna nabrala na obrátkach. A teraz máme veľký konflikt medzi Húsíami a Saudami, ktorý prebieha súbežne s vojnou proti Iránu. A to má katastrofálne dôsledky nielen pre Saudskú Arábiu, ale aj pre medzinárodné hospodárstvo, pretože Húsíovia v spolupráci s ďalšími stranami, najmä s tými milíciami sympatizujúcimi s Iránom, ktoré sa nachádzajú v Iraku, vynaložili veľké úsilie na zastavenie toku ropy zo Saudskej Arábie.

Máme teda situáciu, v ktorej Saudskoarabi oznámili Európanom nielen to, že v septembri už nedostanú žiadnu ropu, nielen to, že v októbri už nedostanú žiadnu ropu, ale navyše Saudi sami hľadajú na európskych trhoch ropu a plyn pre seba, pretože sú takí zúfalí. Môžete si predstaviť, aký vplyv to má na medzinárodnú ekonomiku. Táto vojna medzi Húsíami a Saudami, spolu s vojnou proti Iránu, a to, čo to znamená pre Hormuzský prieliv a dodávky ropy z Perzského zálivu, je katastrofálna pre medzinárodnú ekonomiku, Západ aj pre prezidenta Trumpa.

Je západný obraz Saudskej Arábie ako bohatej, modernej a profesionálne riadenej krajiny mýtus alebo realita?

Saudská Arábia bola na tom dobre až do začiatku tejto vojny, až do 28. februára. Keby 28. februára nedošlo k izraelskému a americkému útoku na Irán a keby nebola vojna medzi Húsíami a Saudami, z pohľadu Saudskej Arábie aj z pohľadu medzinárodnej ekonomiky by bolo všetko v poriadku. Ale práve začiatok vojny 28. februára znamenal začiatok problémov pre Saudskú Arábiu.

Vyzeralo to, že by to mohli celkom dobre zvládnuť až do približne 8. septembra, ako som už spomínal, keď sa vojna s Húsíami vyostrila. A teraz sa nachádzajú v zúfalej situácii. Je ťažké odhadnúť, kam sa Saudská Arábia odtiaľto posunie, pretože je ťažké s istotou povedať, ako sa vojna s Iránom a vojna medzi Húsíami a Saudmi bude v priebehu času vyvíjať. Predpokladám však, že ak sa to v najbližšej budúcnosti nezastaví, dôsledky pre Saudskú Arábiu budú katastrofálne. A mimochodom, dôsledky pre medzinárodnú ekonomiku, americkú ekonomiku a prezidenta Trumpa budú rovnako katastrofálne.

Prečo prezident Trump – zrejme už došlo k trom telefonátom, keď sme sa naposledy rozprávali, vedeli sme len o dvoch – odmietol tri osobné telefonické žiadosti korunného princa Mohameda bin Salmána o vojenskú pomoc na boj proti hnutiu Ansár Alláh? A prečo Saudská Arábia potrebuje vojenskú pomoc od USA, ak je taká bohatá? Nemajú armádu, ktorá dokáže brániť ich hranice a ropné rafinérie?

Na vaše otázky odpoviem v opačnom poradí. Odpoveď na vašu poslednú otázku znie: Nie. Ich armáda nie je schopná poraziť Húsíov, teda hnutie Ansár Alláh. Húsíovia – použijme tento termín – patria medzi najobávanejšie bojové sily v dejinách sveta. Podľa môjho názoru sú Húsíovia v súčasnosti poslednými ľuďmi na tejto planéte, s ktorými by ste sa chceli dostať do konfliktu. A saudskoarabská armáda nie je pripravená ani odraziť, nieto ešte poraziť Húsíov.

Saudi teda majú problémy a volajú o pomoc. Chcú, aby im pomohli Spojené štáty a chcú, aby im pomohli aj iní, ale nikto nie je ochotný pomôcť. Saudskoarabský princ Mohamed bin Salmán požiadal o pomoc dvakrát 10. septembra a Trump povedal „nie“. A potom 17. septembra, minulý štvrtok, Mohamed bin Salmán opäť požiadal o pomoc. A vyzeralo to, že Trump príde na pomoc. V nedeľu ráno to vyzeralo, že USA zaútočia na Húsíov. Ale v nedeľu večer Trump odvolal americkú vojenskú ofenzívu proti Húsíom. A dôvod je celkom jednoduchý. Uvedomil si, že by sme nemali žiadny pozitívny vplyv na výsledok konfliktu. Ako sme už v relácii spomínali, v marci 2025 sa prezident Trump zaviazal, že Spojené štáty porazia Húsíov. A v roku 2025, medzi marcom a májom, proti nim viedli vojnu. Na konci mája to však prezident Trump vzdal. Povedal, že sme vyhrali, ale pravdou je, že sme nevyhrali. Vtedy sme Húsíov nedokázali poraziť. A ak by sme na nich zaútočili teraz, tiež by sme nevyhrali. A k našim problémom sa pridáva aj skutočnosť, že máme vyčerpané zásoby vzácnej munície.

To posledné, čo chceme, je zapliesť sa do zdĺhavej vojny s Húsíami, nieto ešte do zdĺhavej vojny s Iránom. Naozaj nemáme žiadnu vojenskú možnosť ani proti Iránu, ani proti Húsíom. A preto nie je prekvapením, že v nedeľu večer prezident Trump povedal, že Saudom nepomôžeme. Tí sa teda stále nachádzajú v zúfalej situácii a my výrazne poškodzujeme naše spojenectvo so Saudskou Arábiou tým, že im nepomáhame v čase, keď to najviac potrebujú.

Je realistické očakávať, ako o tom vo Washingtone mnohí šepkajú, že prezident Trump nariadi inváziu do Iránu po voľbách v polovici funkčného obdobia? Lebo sa naskytá otázka: inváziu čím?

Presne tak. Nechajme inváziu bokom, lebo to je absurdná myšlienka. Ale poďme hovoriť o možnosti obnovenia bombardovania alebo niečoho podobného. Čo také sa stane po voľbách, čo by mu umožnilo dosiahnuť úspech, keď sa mu to nepodarilo počas 40-dňovej vojny medzi 28. februárom a 8. aprílom?

Faktom je, že nemáme žiadnu zmysluplnú vojenskú možnosť ani dnes, ani zajtra, ani po voľbách. Takže nechápem, o čom ľudia hovoria. Je to takmer ako keby mal v rukáve eso, s ktorým čaká, kým nebudú voľby za nami. A potom, keď voľby skončia, bude mať voľnú ruku, aby rozpútal peklo a my porazíme Iráncov. To sú nezmysly. Nemáme žiadnu vojenskú možnosť. Čím viac času ubieha, tým je zrejmejšie, že Trump mal po podpísaní Memoranda o porozumení 17. júna dodržať dohodu a tvrdo pracovať na vypracovaní nejakého modus vivendi s Iráncami, ktorý by vychádzal z tohto Memoranda o porozumení, a že mal tiež vynaložiť veľké úsilie na to, aby sa uistil, že Saudi a Húsíovia zachovajú mier. Dnes by síce nebol v najlepšej situácii, ale bol by na tom oveľa lepšie, než je teraz. Lebo nielenže je dnes v oveľa horšej situácii, než bol 17. júna, ale situácia sa bude v budúcnosti len zhoršovať, ako hovoria takmer všetci, dokonca aj v mainstreamových médiách. Len ťažko sa dá rozprávať optimistický príbeh o tom, ako sa naša situácia zlepšuje alebo ako sa zlepšuje politická situácia prezidenta Trumpa v období pred voľbami v polovici funkčného obdobia. Je v hlbokej kaši. Opäť, bolo by pre neho oveľa lepšie, keby 17. júna prijal fakt, že sme vojnu prehrali, a vyjednal dohodu.

Sú tieto útoky Húsíov na Saudskú Arábiu súčasťou veľkého plánu Iránu, alebo Húsíovia konajú nezávisle?

Húsíovia podľa mňa konajú prevažne nezávisle. Niet pochýb o tom, že Húsíovia a Iránci sú spojenci. Ale predstava, že Húsíovia tancujú, ako Irán píska, vôbec nedáva zmysel. Húsíovia v podstate ovládajú Jemen. Je to suverénny štát. Húsíovia konajú vo verejnom záujme Jemenu. Boli to Saudi, ktorí zaútočili na Húsíov, respektíve na Jemen. Nebolo to tak, že by Húsíovia na príkaz Iránu zaútočili na Saudskú Arábiu. Opäť, boli to Saudi, ktorí zaútočili, a Húsíovia na to reagovali. Mimochodom, toto všetko sa v podstate odohralo 13. júla, ale konflikt sa potom vyostril 8. septembra. Vtedy začali skutočné problémy. Opäť, neexistujú žiadne dôkazy, že za týmto všetkým stoja Iránci, hoci to určite hrá v prospech Iránu.

Vy a ja sme v tejto relácii aj súkromne hovorili o našich obavách z postupne sa šíriaceho autoritárstva v Spojených štátoch. Niekedy to nie je postupné. Niekedy ide o veľký verejný skok, ku ktorému podľa mňa došlo pred dvoma alebo tromi dňami, keď prezident Spojených štátov zakázal novinárom z médií, ktorých reportáže o ňom nie sú lichotivé, vstup do ich kancelárií, pracovných priestorov a do miestností pre novinárov v Bielom dome. A potom sa to viceprezident Vance pokúsil obhajovať takým spôsobom, že by neprešiel ani základným kurzom o Prvom dodatku. Ako to vnímate?

Je celkom jasné, akú vážnu hrozbu to predstavuje pre liberálnu demokraciu, a to už len na základe skutočnosti, že aj Fox News súhlasili s bojkotom tlačových konferencií. Aj Fox News to považujú za poburujúce.

Druhá vec je, že situácia sa bude s postupom času len zhoršovať. Trump stráca kontrolu. Je v hlbokých problémoch – nemám tým na mysli len oblasť zahraničnej politiky a to, čo sa deje v Perzskom zálive, v Rusku a v Gaze. Problémy má aj na domácej scéne. Ak sa pozriete na jeho výsledky v prieskumoch verejnej mienky, ak sa pozriete na to, ako sa k nemu teraz začínajú stavať aj ostatní republikáni, situácia vyzerá veľmi zle. A bude sa to ešte zhoršovať. A keď k tomu dôjde, som si istý, že bude konať spôsobmi, ktoré budú viac pripomínať autoritárskeho vodcu, než to, čo by sme očakávali v liberálnej demokracii.

Na čele novinárskeho tímu je tento rok Brian Boughton, ktorého dobre poznám. Pracoval som s ním vo Fox News. Je vedúcim výkonným producentom vo Fox News. A práve on, po konzultácii so svojimi kolegami, rozoslal e-mail, v ktorom uviedol, že nebudú informovať o ničom, čo prezident robí. Tu je pokus káblovej televízie Newsmax – je to trochu smiešne – informovať včera o prezidentovi:

Reportérka: „Áno. Dobre. Takže tu nie je mikrofón, lebo... Nie je tu mikrofón, lebo tu nie sú kamery pre novinárov. Takže možno je to jeden príklad toho, ako sa to trochu obrátilo proti nim.“

To bol prezident Trump, ktorý hovoril s reportérmi pred Bielym domom, ale žiadne mikrofóny nefungovali, pretože tam bola len jedna kamera pre novinárov, ale nebol tam žiadny zvuk. Ako na to zareaguje? Použije federálne prostriedky na založenie Trump TV, na založenie Americkej Pravdy?

(Smiech.) Neviem, čo na to povedať. Nemyslím si, že je potrebné k tej myšlienke vôbec niečo dodať. Ale odráža to to, čo som sa snažil povedať predtým – stráca kontrolu. Presne to sa tu deje. Je to absurdné. Je to ako tie jeho argumenty o tom, čo umiestni na ten veľký oblúk, ktorý stavia.

Drony, ostreľovačov a muníciu. Načo? Na stráženie Národného cintorína v Arlingtone? Na streľbu na amerických občanov? Na streľbu na turistov? Prečo je to vojenský objekt na okraji cintorína, odkiaľ je na dohľad Kapitol?

Je to absurdné. Viete si predstaviť, že by Francúzi niečo také urobili s Víťazným oblúkom?

V takomto svete momentálne žijeme. A uvidíme, či sa po voľbách do Kongresu niečo z toho zmení. Nemyslím si, že sa niečo zmení. Keď demokrati vyhrajú, budú ho doháňať do šialenstva, ale on sa bude brániť zubami-nechtami a bude pokračovať v boji, rovnako ako vždy, keď je zahnaný do kúta. Má vôbec nejaké legitímne východisko z toho chaosu v Iráne okrem toho, že povie armáde: „Ideme domov“?

Mohol by dosiahnuť dohodu s Iráncami, ktorá by sa podobala Memorandu o porozumení. V podstate to, čo požadovalo Memorandum o porozumení zo 17. júna, bolo ukončenie vojny, zastavenie streľby a otvorenie Hormuzského prielivu. A potom by nasledovala séria rokovaní o všetkých kľúčových otázkach, či už ekonomických, alebo jadrových. Teraz sa však stalo to, že Iránci trvajú na tom, že my, Spojené štáty, musíme okamžite akceptovať všetky podmienky dohody, o ktorých sa malo rokovať. Inými slovami, žiadne rokovania nebudú. Musíme jednoducho prijať všetky podmienky uvedené v Memorande o porozumení. To je pre prezidenta Trumpa zrejme neprijateľné.

Možno sa teda podarí dospieť k nejakej dohode, v rámci ktorej by sme súhlasili s viacerými bodmi uvedenými v Memorande o porozumení, ale o niektorých z nich by sme ešte museli rokovať. A tak by sme sa v podstate posunuli smerom k ukončeniu tohto konfliktu. Je tu však toľko zložitých otázok, ktoré treba vyriešiť, že je ťažké si predstaviť, ako by sa to dalo urobiť rýchlo. Ako rád zdôrazňujem, z diskusie o dohode medzi Iránom a Spojenými štátmi sa v posledných mesiacoch vytratila otázka jadrového programu. Dnes sa sústreďujeme na otvorenie Hormuzského prielivu a teraz aj na otvorenie prielivu Báb el-Mandeb. Na tom záleží – na opätovnom naštartovaní ekonomiky.

Faktom však je, že do tejto vojny sme vstúpili s myšlienkou, že kľúčovou otázkou na stole je jadrová otázka – zabezpečiť, aby Irán nezískal jadrové zbrane. V tejto otázke sme v hlbokých problémoch. Navyše sa v súčasnosti takmer vôbec nehovorí o tom, čo by sme mali urobiť v súvislosti s rokovaniami o jadrovej otázke, pretože všetka pozornosť sa sústreďuje na otvorenie prielivu, ukončenie blokády a tak ďalej. Dohodnúť sa teraz bude teda veľmi zložité. Ako som už povedal, bolo by oveľa jednoduchšie, keby sme sa držali Memoranda o porozumení, ktoré prezident podpísal 17. júna. Trump to však neurobil. Myslel si, že môže hrať tvrdú hru a v podstate odstúpiť od dohody z 17. júna a vyjednať si lepšiu. Ale lepšiu dohodu nedostane. To je ten problém. Situácia sa len zhoršuje.

Tu je jedna osoba, v porovnaní s ktorou Trump vlastne pôsobí racionálne. Patrí do kategórie „niektorí ľudia sa nikdy nepoučia“. Boris Johnson minulý týždeň vyzval na prijatie Ukrajiny do NATO:

„Ukrajina chce byť súčasťou Západu. Chce byť súčasťou NATO. Chce sa pripojiť k našim klubom. Musíme to umožniť. Ak to myslíme vážne, musíme to zrealizovať. Musíme prestať v tejto veci chodiť okolo horúcej kaše. Dosiahneme to len vtedy, keď Ukrajincom poskytneme jednoznačnú odpoveď, ktorú potrebujú ohľadom svojho osudu.“

Keď ho počúvam, napadá mi len naša večera so Sergejom Lavrovom. Keď porovnáte Lavrova s Borisom Johnsonom, je to ako rozdiel medzi dňom a nocou. Lavrov je kultivovaný, ovláda fakty, vyjadruje sa inteligentne. Nemusíte súhlasiť so všetkým, čo Lavrov hovorí, ale viete, že máte dočinenia s bystrým človekom. Keď počúvate Borisa Johnsona, máte pocit, že počúvate klauna. Je ťažké uveriť tomu, čo v tejto chvíli hovorí.

Samozrejme, nesmieme zabúdať, že zohral kľúčovú úlohu pri presviedčaní Zelenského a Ukrajincov, aby odstúpili od istanbulských rokovaní.
To bol ďalší prípad, keď sa takmer dosiahla dohoda. A čo Spojené štáty a Boris Johnson poradili Ukrajincom? Aby od tej dohody odstúpili a pokračovali v boji. A čo sa stalo s Ukrajinou medzi prvým rokom vojny, rokom 2022, a rokom 2026? Časom sa všetko zhoršovalo a Ukrajina sa teraz nachádza v zúfalej situácii. Julia Mendelová v článku napísala, že Zelenskyj vedie Ukrajinu k národnej samovražde. To je naozaj pozoruhodné.

A čaká ich veľmi chladná a krutá zima, pričom nemajú ani zďaleka dostatočné energetické zdroje.

Rozhovor vyšiel ako podcast Judging Freedom, vychádza so súhlasom sudcu Napolitana. Preložil Timotej Dunaj.

https://marker.sk/clanky/2006/mearsheim ... len-horsie