Finančná kríza, ktorá bola v čase jej vzniku, pred vyše rokom, predmetom záujmu iba úzkej skupiny ľudí, sa stále viac začína dotýkať aj bežných občanov, a to aj mimo USA – a z tohto dôvodu sa o ňu zaujíma stále viac a viac ľudí. Po celom svete sa konajú diskusie s odborníkmi, ktorí hľadajú riešenia z tejto situácie. Jedna takáto panelová diskusia sa uskutočnila 11. Októbra aj na Stanfordskej univerzite v USA.
Diskutujúcimi boli profesor ekonómie John Shoven, prezident Atlantskej pobočky FEDu Dennis Lockhart, ekonomický poradca Johna McCaina John Taylor, profesor financií Mark Wolfson, riaditeľka investičnej spoločnosti Aetos capital Anne Casscells a prezident americkej finančnej asociácie Darrell Duffie. Tu je skrátený preklad diskusie:
John Shoven: Aké je vaše hodnotenie toho, čo sa v súčasnosti deje na finančných trhoch? Ako znepokojujúce to je a ako sa až môže reálna ekonomika oslabiť v roku 2009? A ešte jedna vec – ako zistíme, že sa trh nehnuteľností začína stabilizovať?
Dennis Lockhart: „Centrom súčasnej krízy sú úverové trhy v dolároch, konkrétne medzibankový trh, ktorý je odnedávna takmer úplne zablokovaný. Banky si dávajú veľký pozor na riziko protistrany –posudzujú riziko požičiavania iným bankám – aj pri krátkodobých úveroch. Ak sa dnes nejaké peniaze požičiavajú, je to väčšinou vo forme ceznočných (overnight) pôžičiek. Príčinou, že riziko protistrany je považované za tak vážnu hrozbu je, že sú tu pochybnosti o likvidite a a zrejme aj solventnosti tých ostatných bánk, založených na tom, že nevieme, čo majú vo svojich súvahách. Je veľmi ťažké odhadnúť rozsah vystavenia jednotlivých bánk voči „toxických aktív“, a preto je väčšina bánk pri poskytovaní úverov opatrná. Ak máme cez noc požičať miliardu dolárov inej banke, s ohľadom na to, čo za to môžeme dostať -- tak tam je nerovnováha medzi rizikom a odmenou za toto riziko – úrok za jeden deň, resp. jeden týždeň určite nie je hodný rizika straty celej sumy. Takže, medzi bankami a finančnými inštitúciami teraz prebieha „útek k bezpečnosti“ a skutočne všetky úverové trhy, pre veľké podniky, komunity, ale aj tie pre malé podniky sa skutočne zasekli alebo stiahli. V centre tohto je kríza nehnuteľností, ktorá začala v júli 2007 znížením ratingov niektorých hypotekárnych cenných papierov (mortgage-backed securities, MBS – pozn.prekl.), čo bolo určitým šokom pre systém a čo spustilo proces, ktorý sa dnes dá opísať ako interaktívny, stupňovitý a kumulatívny. A tento proces jednoducho rástol. Americká kríza trhu nehnuteľností, okolo ktorej boli vystavané cenné papiere, ktoré boli distribuované po celom svete, je skutočne centrom tohto problému – ceny domov od obdobia, kedy boli na vrchole, padli o vyše 15% a očakáva sa, že budú padať ešte ďalej. Avšak, minimálne my na juhozápade, začíname vidieť nejaké znamenia naznačujúce, že trh nehnuteľností sa blíži ku dnu a pokles by sa mohol čoskoro zastaviť – napríklad, množstvo predaných nehnuteľností stúpa, množstvo rozpracovaných kontraktov stúpa tiež – hlavným problémom je, samozrejme, zohnať financovanie na kúpu domov, čo je zase spôsobené nedostatkom úverov a zablokovanými úverovými trhmi. Myslím si, že ceny domov budú ešte nejaký čas pokračovať v poklese, ale nakoniec sa stabilizujú a vytvoria dno.“
John Shoven: Čo si myslíte o týchto mnohých záchranných akciách (bailouts) – keď najskôr súkromné spoločnosti zachraňovali iné spoločnosti a o tom súhrnnom návrhu zákona, ktorý bol minulý týždeň schválený. A potom podruhé, viem, že si poradcom senátor McCaina, mohol by si povedať, čo by urobil on, čo zahŕňa jeho plán?
John Taylor: Čo sa týka odpovedí na túto krízu, bolo prijatých niekoľko opatrení, ktoré ale spočiatku neboli orientované konkrétne proti tomu, čo Dennis tak jasne zdôraznil – na problémy na úverových trhoch, kde banky často nie sú ochotné požičiavať si ani navzájom, ale skôr na všeobecné poskytovanie likvidity. Ale, myslím si, že tie najnovšie akcie, hlavne veľký záchranný plán v hodnote 700 miliárd dolárov je snahou súvislejšie riešiť problém úverového rizika, ktorý Dennis spomenul. A spomeňme si, ako to začalo – v rokoch 2002, 2003 a 2004 boli úrokové miery v Spojených štátoch držané veľmi nízko. Boli veľmi nízke, nech sú dôvody akékoľvek. A naviac, máte vládne inštitúcie ako Freddie Mac a Fannie Mae, ktoré garantujú množstvo pôžičiek, ktoré boli úmyselne vydávané s atraktívnymi, nízkymi úrokovými mierami. Takže, tieto dve veci spolu viedli k vývoju cenných papierov a hypoték, ktoré boli dosť diskutabilné. Taktiež viedli k tomuto enormnému boomu v cenách nehnuteľností. Viete, v súčasnosti sa hovorí o tom, že ceny nehnuteľností klesajú, ale oni majú za sebou enormný rast, z ktorého teraz padajú dole – a ako dlho ešte padať budú závisí na tom, kde je ekvilibrium – a to my proste nevieme, dúfam ale, že Dennis má pravdu a my sa k nemu blížime. Avšak, kvôli tomuto poklesu, mnohí ľudia majú problém so splátkami, niektorí ľudia sa rozhodli prestať splácať a odísť zo svojho domu, pretože ten dom má nižšiu hodnotu než je ich hypotéka, takže ten dlh, ktorý banky vydali, je stále viac a viac otázny. Niektoré z hypoték dali banky do balíčkov a predávali ich ako cenné papiere, ktorým rozumelo iba veľmi málo ľudí a ktoré v súčasnosti držia iné banky – je to globálne, pretože tieto a podobné cenné papiere kupovali banky z celého sveta. A čo je potrebné s týmto urobiť, je poskytnúť spôsob, ako by sa dali tieto problémové aktíva odstrániť zo súvah týchto bánk, aby tieto mohli začať opäť poskytovať úvery. V súčasnosti sú totiž v požičiavaní veľmi opatrné, pretože nevedia, ako vyzerajú súvahy ostatných bánk. Takže, týchto 700 miliárd dolárov – čo je obrovské množstvo peňazí – je zameraných na zobratie týchto aktív zo súvah bánk, aby mohli znova poskytovať úvery. Teraz, pýtali ste sa na senátora McCaina, s ktorým spolupracujem od novembra 2006 – veľa sme o týchto témach hovorili a on sa zameriava na fakt, že ceny nehnuteľností klesajú – a to je niečo, čomu sa musíme venovať – a na ľudí, ktorí majú problém splácať svoje hypotéky. Takže, jeho prvok, ktorý by som chcel zdôrazniť, je, že vláda by prostredníctvom tohto programu nemala len vyberať toxické aktíva z bankových súvah, ale navyše, mali by sme pomáhať držiteľom týchto hypoték, skupovaním niektorých hypoték a ich opätovných vydávaním za podmienok, pri ktorých sú ich ľudia schopní skutočne splatiť – a posudzovať ich od prípadu k prípadu, takže by sme vlastne odmeňovali ľudí, ktorý robili správnu vec. Takže, skutočne mi to pripadá ako boj na dvoch frontoch – po prvé, potrebujete kúpiť problémové aktíva od bánk a po druhé, musíte pomôcť ľuďom, ktorí stále splácajú svoje hypotéky, ale majú s ich splácaním vďaka vývoju na trhu nehnuteľností problémy. A myslím si, že skutočne obe sú potrebné, aby to fungovalo a tiež dúfam, že sa nám to podarí rozbehnúť rýchlo, pretože teraz sa ľudia samozrejme obávajú, pretože tieto programy sa nezavádzajú dostatočne rýchlo.
John Shoven: Mark, aké známky by ste dali Benovi Bernankemu a Henrymu Paulsonovi? A tiež sa vás opýtam, keďže viem, že ste aj private equity manažér, aké nové investičné príležitosti existujú v tomto chaose – kam by ste dali peniaze?
Mark Wolfson: Myslím si, že nie je možné hodnotiť Bernankeho a Paulsona spoločne, ale je treba ohodnotiť každého samostatne. Zrejme som trošku zaujatý, pretože Bernanke prišiel na túto školu krátko po mne, v roku 1977, kedy začal ako mladý asistent rozvíjať svoje makroekonomické schopnosti a mal som možnosť vypočuť si mnohé z príbehov, o ktorých sa Ben dozvedel pri štúdiu veľkej hospodárskej krízy, čo bola, s odstupom času možno povedať, vynikajúca príprava na veci, ktorým musí čeliť dnes. Veľmi na mňa zapôsobili rozhodné akcie, ktoré Ben Bernanke neustále prijímal v rámci možností, ktoré mu jeho úrad poskytuje, takže myslím, že by som mu dal čisté A. Myslím si, že druhá polovica tohto partnerstva, Paulson, tiež odviedol celkom dobrú prácu, ale nemôžem mu dať A, možno by som mu musel dať B alebo B-. Dôvodom na to je jeho zlý odhad, ktorý urobil, keď nechal padnúť Lehman. Myslím si, že hlavne on nesie zodpovednosť za toto rozhodnutie a ak uvážime jeho skúsenosti s Wall Street, musí prijať zodpovednosť za škody, ktoré toto zlé rozhodnutie spôsobilo cez komplexnú sieť finančných vzťahov s rôznymi protistranami a narušilo kontrakty, v ktorých mal Lehman otvorené pozície. Toto, v konečnom dôsledku, malo za následok zhoršenie podmienok na úverových trhoch. A my sme v súčasnosti, bohužiaľ, v jednom z tých obmedzených období, keď si človek želá, aby prezidentovi bolo umožnené byť diktátorom. Spoločné snahy Bernankeho a Paulsona, keby mali povolenie jednať a čeliť týmto problémom jednostranne, by boli oveľa úspešnejšie ako je tomu v súčasnosti, keď musia čeliť odkladom a zdržaniam v politickom procese, cez ktorý musia jednať. Takže, nanešťastie, pokles úverov, ktorému musíme čeliť, nastáva rýchlejšie ako je tempo, pri ktorom sa dajú uplatňovať riešenia. Dnes na trhoch potrebujeme oveľa masívnejšie intervencie než je schopný 700 miliardový program dodať. Potrebujeme ďaleko viac. Prekročili sme hranicu, pred ktorou odkup problémových aktív bol ešte riešením, ktoré by umožnilo obnoviť požičiavanie. Banky dnes trpia masívnou podkapitalizáciou. Potrebujú vlastný kapitál a potrebujú ho rýchlo. A to pre dva dôvody – lebo aktíva padli a risk sa zvýšil – z ktorých si obe vyžadujú zvýšenie vlastného kapitálu. Potrebujeme, aby banky mali dôveru navzájom si požičiavať cez noc – oni tú dôveru stratili. Spread medzi úrokovou mierou LIBOR (London Inter-Bank Offered Rate) oproti trojmesačným pokladničným poukážkam sa zvýšil na úroveň, ktorú sme nevideli ani počas bankovej krízy v rokoch 1973 -1974, ktorá predchádzala recesii v rokoch 74 -75. Ten spread sa dnes ráno nafúkol na 460 bázických bodov. To je obrovské. Teraz, bolo odhadnuté, že finančné kontrakty v hodnote okolo 350 biliónov dolárov sú na túto úrokovú mieru naviazané. Preto je taká dôležitá. Toto sú kontrakty, ktoré siahajú od hypoték na bývanie cez obchodné úvery až po všetky typy derivátových kontraktov. Táto úroková miera musí byť rýchlo znížená. Banky musia mať dôveru navzájom si požičiavať. Verím, že to, čo bude treba urobiť, a čo pravdepodobne aj uvidíme, je, že pre solventné banky musia byť krátkodobé úvery garantované. V skutočnosti, budeme musieť ísť ešte ďalej. Trh s krátkodobými dlhopismi je v súčasnosti tak narušený, že pre najväčšie a najsolventnejšie priemyselné firmy – aj ich krátkodobé úvery musia byť garantované. Znižovanie úrokových mier, tak masívne, ako vo svete prebieha, musí ďalej pokračovať. A musí sa to stať čoskoro. Potrebujeme dočasný zákaz zabavovania nehnuteľností z dôvodu neplatenia hypoték. Toto sú zúfalé časy. Návrhy, ktoré boli najskôr spravené, boli rozumné, mohli vyriešiť problém, keby boli ihneď implementované – ale aj niekoľkodňové zdržanie v kongrese si vyžiadalo na systéme veľkú daň. A teraz len veľmi rýchlo k tej druhej otázke – do finančných inštitúcií je potrebné investovať okolo 300 -350 miliárd, ktoré sa stanú súčasťou ich vlastného kapitálu. Hoci je to extrémne atraktívna príležitosť pre private-equity komunitu, táto môže možno tak dodať 30 – 50 miliárd. A to znamená, že private equity komunita, ktorá je schopná robiť hĺbkové prieskumy a due dilligence (dôkladné oceňovanie a kontrola firmy pred jej predajom – pozn. prekl.), ktoré verejnosť tak ľahko robiť nemôže, môže možno pomôcť naštartovať ten proces. Avšak, vyžaduje to obrovské množstvo dodatočného kapitálu od vlády a ostatných v súkromnom sektore, ktorí nie sú súčasťou private-equity fondov.
Zdroj: http://www.youtube.com/watch?v=4Rsngr6iQvo
Share
